Akcie dokumentu
Ako bolo
ICC 2004 hostili Maďari
Po niekoľkých rokoch cestovania do vzdialených krajín ako Anglicko či Švajčiarsko sa tentokrát dejisko ICC, medzinárodného počítačového tábora pre ZP mládež, nebezpečne priblížilo k hraniciam našej vlasti. Hostiteľmi jedenásteho ročníka tohto čoraz známejšieho a obľúbenejšieho tábora boli v roku 2004 Maďari. Geografická i ľudská blízkosť, ako aj štedrí sponzori spôsobili, že sme mali svojich zástupcov v oboch táborových turnusoch. Do prvého cestovali mládežníci od 15 do 17 rokov, druhý bol určený pre 18 až 20-ročných.
Priebeh tábora je v hrubých rysoch daný tradíciou, ale každá krajina mu dá svojský ráz. Prejaví sa to v jedle, v ubytovaní aj vo voľnočasových aktivitách. Predpoludnie a časť popoludnia sú venované prednáškam alebo cvičeniam, ktoré v ICC nenazvú inak, ako workshopy. Väčšina z nich sa týka počítačov, ale s každým rokom pribúdajú aj mnohé iné. Z počítačových možno spomenúť: základy internetu, tvorenie web stránok, hry pre nevidiacich, skladanie hudby či počítač znútra i zvonku. Okrem toho mohli účastníci minulého roku zažiť „dobrodružstvá v kuchyni“ – tento workshop viedla naša inštruktorka Zuzka Hrková, dozvedieť sa veľa o kultúre zúčastnených národov či štúdiu na európskych univerzitách.
O slovenské workshopy bol vždy veľký záujem. Peter Štibraný, ktorý už v tábore nie je nováčikom, oprášil svoj osvedčený a časom zdokonalený Wiki web, čo znamená príjemné, skoro až živelné tvorenie internetových stránok bez potreby akéhokoľvek programovacieho jazyka. Zuzka Hrková prezentovala zvukové a elektronické knihy na internete. S celkom novou myšlienkou prišla niekdajšia účastníčka, dnes inštruktorka Tímea Hóková, ktorá svoj workshop venovala komunikačným zručnostiam nevidiacich, čo bolo v medzinárodnom prostredí ICC zvlášť aktuálne.
Do ICC sa mu príliš nechcelo
Táborový prvolezec Martin Hablák priúčal záujemcov základom operačného systému linux. Nejedného z nás by zahraničný výlet s možnosťou týždeň poznávať a stretávať nadchol. Martinov pohľad na celú vec bol však trochu iný:
„Do tábora sa mi veľmi nechcelo. Pomyslenie na týždeň, strávený s „polodeťmi“ v Budapešti, ktorá je „tuto za kopcom“, ma nijako nenadchýnalo. Nedalo sa však nič robiť. Sľúbil som a cúvnuť sa nedalo.“
Cesta skupinky pod Martinovým vedením do dejiska ICC nebola priamočiara, ale viedla cez niekoľko odbočení a križovatiek. Najprv vystúpili na nesprávnej stanici, takže ich nikto nečakal a museli si pomôcť sami. Martin zanechal svoju skupinku pred internetovou kaviarňou a nariadil jej: „Tu čakajte a keď vás niekto bude chcieť ukradnúť, povedzte, že máte zakázané pohnúť sa odtiaľto.“ V Maďarsku zrejme pochodíte aj so slovenčinou. Stačí nahlas bedákať a hneď sa vám prihovoria, či nepotrebujete pomoc. Takto sa so šťastím dostali až do „nemocnice“. Bola to škola, kde sa ICC konalo a nemocnicu pripomínala svojím interiérom, najmä vykachličkovanými stenami.
Rande alebo prvá pomoc?
Kristína Snopková z druhého turnusu si na vzdelávaciu časť ICC spomína takto:
„Všetky moje workshopy boli zaujímavé, poučné, no niektoré i zábavné, ako napríklad games, kde sme najskôr hrali hry na zoznámenie, ktoré potom vystriedali hry pohybové a hry na postreh. Na rozcvičenie rúk mi poslúžil workshop art, kde som sa naučila pliesť z prútia košíky. Na workshope first aid som si zopakovala, ako dať prvú pomoc niekomu, koho nájdem v bezvedomí.“
Ako uvádzajú táborové noviny v rubrike „klebietky“, slovenská skupina porozumela namiesto „first aid“ – prvá pomoc „first date“ – prvá schôdzka. Domnievali sa, že na workshope ich budú učiť, ako má vyzerať prvé rande, a tak si ho nevybrali. Aj tak ich absolvovali viac ako dosť. O ďalších hovorí Kristína Snopková:
„Workshop cooperative bol zameraný na relaxáciu, nadväzovanie nových kontaktov medzi ľuďmi a hovorili sme aj o tom, ako reagovať v určitých životných situáciách. Pre mňa najzaujímavejším workshopom bol writing newspaper, kde sme na počítači písali články, ktoré sme uložili do novín ICC. Ja som prispela článkom o sebe a mojich zážitkoch z ICC. Celkom iný bol workshop s názvom Adventurous mobility, ktorý sa odohrával na určitých stanovištiach, ako múzeum, park, zámok, ZOO a kúpele. Na každom stanovišti jednotlivé skupiny odpovedali na otázku a za správnu odpoveď získali vždy jedno slovíčko. Keď sme získali všetky slovíčka, poskladali sme z nich príbeh, ktorý každá skupina odprezentovala.“
V súvislosti s workshopmi treba ešte vyzdvihnúť kolegiálnosť, solidaritu a vzájomnú pomoc v našej skupine, o ktorej čo-to prezrádza krátky výňatok z denníka inštruktora Petra Štibraného, zvaného Čipso.
„Musel som zrušiť workshop, lebo mi nefungoval softvér. Poslal som svojich účastníkov na Tímein workshop a všetci si pochvaľovali.“
Najprv zábava, potom zase zábava
Čas mimo workshopov býva v ICC tradične vyhradený zábavným aktivitám. Novinkou oproti minulým rokom bol dvadsaťčlenný spevácky zbor, ktorý sa stretával na denných nácvikoch a jeho členkou bola aj naša Kristína Snopková. Nechýbali športové aktivity - korčuľovanie, bowling, plávanie či bringo, čo popisuje Tomáš Kolár:
„Keď sme zbadali, čo je bringo, ihneď sme všetci štyria zmenili program, ktorý sme si pôvodne vybrali. Ja som si totiž myslel, že je to bicykel pre štyroch, v podstate je, ale konštrukčne je to auto. Keďže z nás štyroch vidím najhoršie, rozhodol som sa, že budem vodičom ja. V tom momente nikto nechcel ísť so mnou. Nakoniec sa mi podarilo dostať Maťa, Zuzku aj Kristínu na bringo a sranda sa mohla začať. Stále ma upozorňovali, kadiaľ máme ísť, i keď si myslím, že som išiel dobre a rovno. Samozrejme, vyskúšali sme aj terén parku, nie len cesty. Podstatné je, že sa nikomu nič nestalo. Okrem bringa sme ešte vyskúšali trampolínu a Maťo horolezeckú stenu.“
Druhá skupina dala prednosť tandemovému bicyklu. Čipso s Tímeou sa pobicyklovali možno aj viac, ako im bolo milé. Prečo? Vysvetľuje sám Čipso:
„Keď som bol na tandeme s Tímeou, Gabo sa rozhodol, že bude bežať za nami (je to riadny bežec). Problém bol, že sme boli asi rýchlejší, alebo sme zabočili a on si nás nevšimol, proste sme ho stratili. Následne sme asi pol hodiny jazdili hore-dole parkom, ale nenašli sme ho. Žiaľ, nemali sme jeho telefónne číslo. Nakoniec sa Gabo našiel sám.“
S večernými aktivitami súvisí aj ďalšie Tomášovo rozprávanie, ktoré opisuje prehliadku Budapešti:
„Ako prvú pamiatku sme videli Námestie hrdinov. Pri ňom sú dve múzeá, uprostred je umiestnený stĺp a po kraji 7 sôch významných panovníkov Maďarska. Naša cesta pokračovala k budapeštianskemu parlamentu a prezidentskému palácu. Keďže sme boli uchodení, musela nás zviezť zubačka, ktorou sa zvážali šľachtici v minulosti. Potom sme prešli najslávnejším mostom Maďarska. Na konci mosta hrala džezová skupina.“
Zábave bol zasvätený aj jeden deň, keď neboli žiadne workshopy. Všetkých naložili do autobusov a odviezli na Vyšehrad. Po ceste Zuzka Hrková čítala všetkým nahlas rozprávku. Keďže to bola príručka k linuxu, pre niektorých to bola naozaj „rozprávka na dobrú noc“. Takto si Vyšehrad zapamätal Tomáš Kolár:
„Zaviedli nás na opevnenie, ktoré slúžilo na obranu hradu v stredoveku. Ukázali nám pár bojových techník, ako napríklad hod hviezdicou, oštepom, boj s mečom a iné. Ukážky boli výborné. No a potom si to všetko všetci chceli vyskúšať. Ja som hádzal hviezdicou trikrát, posledný raz z 20 metrov od terča a vraj som dvakrát trafil.“
Keď nestačí slovenčina
Potešujúce je, že každým rokom sú slovenskí účastníci ICC jazykovo zdatnejší a samostatnejší. Kým v prvých rokoch im na workshopoch často prekladali inštruktori, teraz sa dohovorili bez väčších problémov sami. Pochvalné slová z novín ICC, smerované účastníkom, plynule hovoriacim viacerými jazykmi, patrili aj členom našej skupiny. Tímeina perfektná znalosť maďarčiny umožnila bezproblémovú orientáciu po meste a neobmedzené kontakty s domorodcami. Keď si z našej výpravy na nákupoch uťahovali nejakí maďarskí chlapci, určite netušili, že Tímea „svojím“ všetko prekladá a zábava je obojstranná. Aj vďaka Tímei sa slovenská skupina vyhla kresleniu v reštaurácii McDonald, čo absolvovali iní zahraniční hostia. Ak napr. chceli cheeseburger, museli znázorniť myš, lezúcu na kus syra. O nadšení z komunikácie v cudzom jazyku svedčí aj citát z účastníckeho denníka Tomáša Kolára:
„Obedy bývali od 12.00 do 12.45. Za polhodinu sme sa naobedovali, a tak sme do workshopov mali ešte hodinu a pol na rozprávanie sa po anglicky s Čechmi.“
Slováci hojne prispievali aj do táborových novín ICC Newspaper. Blysli sa kvalitným interview s prezidentom francúzskej asociácie nevidiacich letcov, ako aj strhujúcim prerozprávaním ich kľukatej cesty do tábora, zaznamenaným netradične vo forme jawa scriptu.
To musím zažiť
Ak si už dlhšie brúsite zúbky na ICC, ale zatiaľ ste v tomto smere neurobili nič, dlho nerozmýšľajte a prihláste sa v Podpornom centre pre ZP študentov na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave. Telefónne číslo je 02/654’248’62.
Hm
Po niekoľkých rokoch cestovania do vzdialených krajín ako Anglicko či Švajčiarsko sa tentokrát dejisko ICC, medzinárodného počítačového tábora pre ZP mládež, nebezpečne priblížilo k hraniciam našej vlasti. Hostiteľmi jedenásteho ročníka tohto čoraz známejšieho a obľúbenejšieho tábora boli v roku 2004 Maďari. Geografická i ľudská blízkosť, ako aj štedrí sponzori spôsobili, že sme mali svojich zástupcov v oboch táborových turnusoch. Do prvého cestovali mládežníci od 15 do 17 rokov, druhý bol určený pre 18 až 20-ročných.
Priebeh tábora je v hrubých rysoch daný tradíciou, ale každá krajina mu dá svojský ráz. Prejaví sa to v jedle, v ubytovaní aj vo voľnočasových aktivitách. Predpoludnie a časť popoludnia sú venované prednáškam alebo cvičeniam, ktoré v ICC nenazvú inak, ako workshopy. Väčšina z nich sa týka počítačov, ale s každým rokom pribúdajú aj mnohé iné. Z počítačových možno spomenúť: základy internetu, tvorenie web stránok, hry pre nevidiacich, skladanie hudby či počítač znútra i zvonku. Okrem toho mohli účastníci minulého roku zažiť „dobrodružstvá v kuchyni“ – tento workshop viedla naša inštruktorka Zuzka Hrková, dozvedieť sa veľa o kultúre zúčastnených národov či štúdiu na európskych univerzitách.
O slovenské workshopy bol vždy veľký záujem. Peter Štibraný, ktorý už v tábore nie je nováčikom, oprášil svoj osvedčený a časom zdokonalený Wiki web, čo znamená príjemné, skoro až živelné tvorenie internetových stránok bez potreby akéhokoľvek programovacieho jazyka. Zuzka Hrková prezentovala zvukové a elektronické knihy na internete. S celkom novou myšlienkou prišla niekdajšia účastníčka, dnes inštruktorka Tímea Hóková, ktorá svoj workshop venovala komunikačným zručnostiam nevidiacich, čo bolo v medzinárodnom prostredí ICC zvlášť aktuálne.
Do ICC sa mu príliš nechcelo
Táborový prvolezec Martin Hablák priúčal záujemcov základom operačného systému linux. Nejedného z nás by zahraničný výlet s možnosťou týždeň poznávať a stretávať nadchol. Martinov pohľad na celú vec bol však trochu iný:
„Do tábora sa mi veľmi nechcelo. Pomyslenie na týždeň, strávený s „polodeťmi“ v Budapešti, ktorá je „tuto za kopcom“, ma nijako nenadchýnalo. Nedalo sa však nič robiť. Sľúbil som a cúvnuť sa nedalo.“
Cesta skupinky pod Martinovým vedením do dejiska ICC nebola priamočiara, ale viedla cez niekoľko odbočení a križovatiek. Najprv vystúpili na nesprávnej stanici, takže ich nikto nečakal a museli si pomôcť sami. Martin zanechal svoju skupinku pred internetovou kaviarňou a nariadil jej: „Tu čakajte a keď vás niekto bude chcieť ukradnúť, povedzte, že máte zakázané pohnúť sa odtiaľto.“ V Maďarsku zrejme pochodíte aj so slovenčinou. Stačí nahlas bedákať a hneď sa vám prihovoria, či nepotrebujete pomoc. Takto sa so šťastím dostali až do „nemocnice“. Bola to škola, kde sa ICC konalo a nemocnicu pripomínala svojím interiérom, najmä vykachličkovanými stenami.
Rande alebo prvá pomoc?
Kristína Snopková z druhého turnusu si na vzdelávaciu časť ICC spomína takto:
„Všetky moje workshopy boli zaujímavé, poučné, no niektoré i zábavné, ako napríklad games, kde sme najskôr hrali hry na zoznámenie, ktoré potom vystriedali hry pohybové a hry na postreh. Na rozcvičenie rúk mi poslúžil workshop art, kde som sa naučila pliesť z prútia košíky. Na workshope first aid som si zopakovala, ako dať prvú pomoc niekomu, koho nájdem v bezvedomí.“
Ako uvádzajú táborové noviny v rubrike „klebietky“, slovenská skupina porozumela namiesto „first aid“ – prvá pomoc „first date“ – prvá schôdzka. Domnievali sa, že na workshope ich budú učiť, ako má vyzerať prvé rande, a tak si ho nevybrali. Aj tak ich absolvovali viac ako dosť. O ďalších hovorí Kristína Snopková:
„Workshop cooperative bol zameraný na relaxáciu, nadväzovanie nových kontaktov medzi ľuďmi a hovorili sme aj o tom, ako reagovať v určitých životných situáciách. Pre mňa najzaujímavejším workshopom bol writing newspaper, kde sme na počítači písali články, ktoré sme uložili do novín ICC. Ja som prispela článkom o sebe a mojich zážitkoch z ICC. Celkom iný bol workshop s názvom Adventurous mobility, ktorý sa odohrával na určitých stanovištiach, ako múzeum, park, zámok, ZOO a kúpele. Na každom stanovišti jednotlivé skupiny odpovedali na otázku a za správnu odpoveď získali vždy jedno slovíčko. Keď sme získali všetky slovíčka, poskladali sme z nich príbeh, ktorý každá skupina odprezentovala.“
V súvislosti s workshopmi treba ešte vyzdvihnúť kolegiálnosť, solidaritu a vzájomnú pomoc v našej skupine, o ktorej čo-to prezrádza krátky výňatok z denníka inštruktora Petra Štibraného, zvaného Čipso.
„Musel som zrušiť workshop, lebo mi nefungoval softvér. Poslal som svojich účastníkov na Tímein workshop a všetci si pochvaľovali.“
Najprv zábava, potom zase zábava
Čas mimo workshopov býva v ICC tradične vyhradený zábavným aktivitám. Novinkou oproti minulým rokom bol dvadsaťčlenný spevácky zbor, ktorý sa stretával na denných nácvikoch a jeho členkou bola aj naša Kristína Snopková. Nechýbali športové aktivity - korčuľovanie, bowling, plávanie či bringo, čo popisuje Tomáš Kolár:
„Keď sme zbadali, čo je bringo, ihneď sme všetci štyria zmenili program, ktorý sme si pôvodne vybrali. Ja som si totiž myslel, že je to bicykel pre štyroch, v podstate je, ale konštrukčne je to auto. Keďže z nás štyroch vidím najhoršie, rozhodol som sa, že budem vodičom ja. V tom momente nikto nechcel ísť so mnou. Nakoniec sa mi podarilo dostať Maťa, Zuzku aj Kristínu na bringo a sranda sa mohla začať. Stále ma upozorňovali, kadiaľ máme ísť, i keď si myslím, že som išiel dobre a rovno. Samozrejme, vyskúšali sme aj terén parku, nie len cesty. Podstatné je, že sa nikomu nič nestalo. Okrem bringa sme ešte vyskúšali trampolínu a Maťo horolezeckú stenu.“
Druhá skupina dala prednosť tandemovému bicyklu. Čipso s Tímeou sa pobicyklovali možno aj viac, ako im bolo milé. Prečo? Vysvetľuje sám Čipso:
„Keď som bol na tandeme s Tímeou, Gabo sa rozhodol, že bude bežať za nami (je to riadny bežec). Problém bol, že sme boli asi rýchlejší, alebo sme zabočili a on si nás nevšimol, proste sme ho stratili. Následne sme asi pol hodiny jazdili hore-dole parkom, ale nenašli sme ho. Žiaľ, nemali sme jeho telefónne číslo. Nakoniec sa Gabo našiel sám.“
S večernými aktivitami súvisí aj ďalšie Tomášovo rozprávanie, ktoré opisuje prehliadku Budapešti:
„Ako prvú pamiatku sme videli Námestie hrdinov. Pri ňom sú dve múzeá, uprostred je umiestnený stĺp a po kraji 7 sôch významných panovníkov Maďarska. Naša cesta pokračovala k budapeštianskemu parlamentu a prezidentskému palácu. Keďže sme boli uchodení, musela nás zviezť zubačka, ktorou sa zvážali šľachtici v minulosti. Potom sme prešli najslávnejším mostom Maďarska. Na konci mosta hrala džezová skupina.“
Zábave bol zasvätený aj jeden deň, keď neboli žiadne workshopy. Všetkých naložili do autobusov a odviezli na Vyšehrad. Po ceste Zuzka Hrková čítala všetkým nahlas rozprávku. Keďže to bola príručka k linuxu, pre niektorých to bola naozaj „rozprávka na dobrú noc“. Takto si Vyšehrad zapamätal Tomáš Kolár:
„Zaviedli nás na opevnenie, ktoré slúžilo na obranu hradu v stredoveku. Ukázali nám pár bojových techník, ako napríklad hod hviezdicou, oštepom, boj s mečom a iné. Ukážky boli výborné. No a potom si to všetko všetci chceli vyskúšať. Ja som hádzal hviezdicou trikrát, posledný raz z 20 metrov od terča a vraj som dvakrát trafil.“
Keď nestačí slovenčina
Potešujúce je, že každým rokom sú slovenskí účastníci ICC jazykovo zdatnejší a samostatnejší. Kým v prvých rokoch im na workshopoch často prekladali inštruktori, teraz sa dohovorili bez väčších problémov sami. Pochvalné slová z novín ICC, smerované účastníkom, plynule hovoriacim viacerými jazykmi, patrili aj členom našej skupiny. Tímeina perfektná znalosť maďarčiny umožnila bezproblémovú orientáciu po meste a neobmedzené kontakty s domorodcami. Keď si z našej výpravy na nákupoch uťahovali nejakí maďarskí chlapci, určite netušili, že Tímea „svojím“ všetko prekladá a zábava je obojstranná. Aj vďaka Tímei sa slovenská skupina vyhla kresleniu v reštaurácii McDonald, čo absolvovali iní zahraniční hostia. Ak napr. chceli cheeseburger, museli znázorniť myš, lezúcu na kus syra. O nadšení z komunikácie v cudzom jazyku svedčí aj citát z účastníckeho denníka Tomáša Kolára:
„Obedy bývali od 12.00 do 12.45. Za polhodinu sme sa naobedovali, a tak sme do workshopov mali ešte hodinu a pol na rozprávanie sa po anglicky s Čechmi.“
Slováci hojne prispievali aj do táborových novín ICC Newspaper. Blysli sa kvalitným interview s prezidentom francúzskej asociácie nevidiacich letcov, ako aj strhujúcim prerozprávaním ich kľukatej cesty do tábora, zaznamenaným netradične vo forme jawa scriptu.
To musím zažiť
Ak si už dlhšie brúsite zúbky na ICC, ale zatiaľ ste v tomto smere neurobili nič, dlho nerozmýšľajte a prihláste sa v Podpornom centre pre ZP študentov na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave. Telefónne číslo je 02/654’248’62.
Hm